|
|
| Príčiny: Genetické faktory | | |
Tuční rodičia – tučné deti? Vo väčšine prípadov – áno. Štúdie tisícok dvojičiek a adoptovaných detí ukazujú že gény zohrávajú prinajmenšom takisto dôležitú úlohu ako prostredie v ktorom deti vyrastajú. Vedci stanovili mieru vplyvu genetiky niekde medzi 40 až 70%; 80% príliš obéznych detí majú najmenej jedného obézneho rodiča, u tridsiatich percent sú rodičia obézni obaja.
Tuk u detí nie je Spojený s obezitou vo vyššom veku
 To, či dieťa zdedí po rodičoch predispozíciu k tučnote nemožno spravidla určiť počas prvého roku života. Telo šesťmesačného dieťaťa obsahuje až 30% tuku. Tuk spravidla zmizne – u detí mladších ako tri roky neexistuje žiadne určité riziko spájané s nadváhou v dospelosti.
Situácia sa mení po treťom roku života – v tomto veku už totiž existuje spojenie s neskoršou obezitou. Výskumníci došli k záveru, že čím staršie je obézne dieťa, tým skôr zostane obéznym aj v dospelosti. Obézne deti vo veku šesť až deväť rokov majú zhruba 55% pravdepodobnosť ostať takými aj v do dospelosti. V porovnaní s deťmi s normálnou hmotnosťou je pomer asi 5:10. 67% detí s nadváhou vo veku 10 až 14 rokov sa pravdepodobne stanú v dospelosti obéznymi.
Pravdepodobnosť toho, že bude dieťa trpieť nadváhou aj v dospelosti sa podstatne zvyšuje pokiaľ je aspoň jeden z jeho rodičov obézny. 50% detí obéznych rodičov trpiacich nadváhou - vo veku 3 až 5 rokov – ostanú obéznymi aj v dospelosti. Navyše, pravdepodobnosť postupného zvyšovania hmotnosti je ovplyvnená stupňom obezity. Čím vyššiu nadváhu má dieťa v detstve, tým pravdepodobnejšie takým bude aj v dospelosti.
Tučné myši pomohli vedcom
 Komplikovaný vzťah medzi reguláciou hmotnosti a tukovým metabolizmom pomohli genetikom a biochemikom v polovici deväťdesiatych rokov pochopiť extrémne tučné a pažravé myši. Genetická porucha u týchto malých hlodavcov zapríčinila návaly hladu. Myšiam chýbal hormón leptin, ktorý je u zdravých zvierat tvorený v tukových bunkách. Odtiaľ sa tento hormón dostáva do krvného obehu a dostáva sa až do hypotalamu – do jednej z najdôležitejších častí mozgu – ktorý slúži na reguláciu chuti do jedla a hmotnosti. Tam sa leptin naviaže na takzvaný leptinový receptor, cez ktorý dostáva mozog dôležité signály od tukových buniek. Jednoduchšie povedané, vyšší obsah leptinu v krvi znamená, že telo má k dispozícii dostatok tuku a/alebo energie, čo vyvolá aktívny odpor proti pocitu hladu.
Teda, pokiaľ tento hormón v organizme chýba – napríklad ako v prípade myší opísaných vyššie – je vyvolaný pocit hladu, ktorý neuspokojí ani príjem potravy.
Ľudia takisto produkujú leptin, zriedka sa však vyskytujú prípady mutácie tohto génu u ľudí (v roku 1997 boli v Británii zistené 2 takéto deti pakistanského pôvodu). Deti s takýmito mutáciami majú pri narodení normálnu hmotnosť, po prvých týždňoch života u nich však nastáva prakticky neutíšiteľný hlad. Takéto deti vo vyššom veku jedia všetko konzumovateľné čo vidia, krivka ich priberania na váhe prekračuje všetky bežné hodnoty, dokonca aj v detstve. Pritom ak sa im odmieta jedlo, stávajú sa extrémne podráždenými. Takéto deti sa dajú liečiť, podobne ako myši ktorým chýba leptin, podávaním príslušného hormónu. Už počas prvého týždňa liečby sa ich hlad vracia do normálu a ich hmotnosť časom klesá.
Táto genetická porucha umožnila získať nové informácie o regulácii hmotnosti – keďže sa ale vyskytuje tak zriedkavo, nemá význam zaoberať sa ňou klinicky. Tento nový objav naznačuje že aj v tejto chvíli iné, neznáme mutácie môžu takisto viesť k podobným symptómom.
Podľa odhadov až 130 génov je zodpovedných za to, či môžeme jesť čo chceme, alebo či priberáme už len zo samotného pohľadu na zákusok! Ak si zvolíme cestu boja s týmto genetickým vybavením, znamená to celoživotný zápas s jedlom a váhou. Je nad slnko jasnejšie, že toto všetko sa netýka každého z nás. Predstavte si, že ste len o trosku hladnejší ako priemerná osoba: poviete si – žiaden problém – jednoducho budem zdržanlivejší v stravovaní. Teraz si ale predstavte, že ste prakticky neustále hladní – a aj keď to vzdáte iba pár krát za deň, nadváha je na ceste. Genetický materiál o tom, či budeme chudí alebo tuční si síce so sebou nosíme prakticky tisícky liet, problém nadváhy však masívne vzrástol iba v priebehu dvoch predchádzajúcich dekád. Výskumníci bohužiaľ nevidia koniec tohto trendu – predpokladajú že v našej prosperujúcej spoločnosti sa objavia gény, ktoré sa v tomto prostredí mohli kľudne vyvíjať dlhú dobu, po prvý krát v dlhej histórii ľudstva. Gény, ktoré slúžili na záchranu života v časoch hladovania, sa dnes stanú ”tučným prekliatím”.
| | PRINT | AUSDRUCKEN |
 |
|
 |
|
 |
| This internet offer is supported by means of the European
Union. |
|
|
|
